Páči sa ti táto stránka? Daj nám bod ;)

Let Peking – Bratislava

V dňoch 12.-23.8. 2009 sa konal 47. Kongres INTERSTENO – Majstrovstvá sveta v spracovaní informácií v hlavnom meste Číny v Pekingu. Ja som reprezentovala Slovenskú republiku už po 13-ty krát. Prvý krát mi vyslovne „vybuchol“ počítač. Hľadela som na obrazovku predo mnou. Slzy sa mi hrnuli do očí a nedali sa zastaviť. Je to osobná tragédia každého pretekára, keď nie vlastnou chybou, ale nedostatočným zabezpečením zo strany organizátorov, chybou počítača – zlyhaním hardwaru, preťažením siete, alebo z iných nezistených dôvodov nemôže súťaž dokončiť.
Každý pretekár ide na MS s tým, aby podal čo najlepší výkon. Moja trinásta reprezentácia SR na MS dopadla tak, že počítač vypovedal zatiaľ z nevysvetliteľných dôvodov službu a tak som súťažnú disciplínu 30-minútový odpis na počítači, nemohla dokončiť. Je to nepríjemná skúsenosť. A tak sme sa spolu s mojim „osobným tlmočníkom“ po ukončení 47. Kongresu INTERSTENO dňa 23.8. 2009 dopravili na letisko v Pekingu, ešte v takej skľučujúcej nálade z výsledkov pretekov, odkiaľ sme mali odletieť do Bratislavy. Mali sme dosť batožiny – na osobu jeden kufor na kolieskach, ruksak, tašku cez plece s notebookom, foťák plus každý zo tri-štyri príručné kabele a jednu kameru. Rýchlo sme si ešte dali zafóliovať batožinu, aby sa po lietadle nerozlietala a potom sme už čakali v najdlhšej rade na váženie a náklad do lietadla. Keď sme sa dočkali, nakladali sme všetko na váhu, ktorá stúpala, až sa vyšplhala skoro na 80 kg. Do lietadla sme mohli mať spolu 40 kg. Ten vážiaci Číňan, bol nepríjemne vážny a vôbec sa na nás neusmieval. My, že nadváhu zaplatíme, nakoľko som mala také informácie, že to veľa nestojí. A keď mi môj tlmočník preložil koľko sa má platiť, tak som skoro dostala infarkt. Myslela som si, že sa pomýlil, ale bolo to tak, v prepočítaní na naše financie to bolo 10.000 Sk. A to už som začala mať hisťák. A môj tlmočník preložil, že Číňan povedal: „Buď to zaplatíte, alebo nemôžete letieť“.
Tak môj tlmočník zavelil, že sa ide vyhadzovať môj “bordel”. A mali sme na to 15 minút, aby sme vyhodili cca 35 kg z batožiny. Zafóliovanú batožinu sme museli odfóliovať a začať vyhadzovať. Na rad prišli prospekty, vyhodnocovanie listiny z majstrovstiev sveta, čínske kamene, no a určité potraviny, čo sme si zobrali ako železnú rezervu, keby sme nemali čo jesť, alebo keby bolo jedlo nejedlé, vyhadzovalo sa všetko čo nám prišlo pod ruky. Napokon sme mali už len niekoľko minút na vstúpenie do zóny odkiaľ sa odlieta. Tak sme naložili nejakú batožinu na váhu. Ukázala cca 50 kg, za čo sme museli zaplatiť tiež nepríjemne vysokú sumu. Nemohlo sa platiť eurami a tak sme pohrabali ich juany. Nepríjemne sa tváriaci Číňan „húkal“, že do lietadla môžeme zobrať len 1 batožinu a my sme mali na osobu 4 väčšie a zo dve menšie.
Zrazu nápad od môjho tlmočníka, že dáme veci do úschovne a potom to niekto niekedy vyzdvihne. Ale žiadna úschovňa na letisku nebola. A to nám už ďalší „Čínsky pilot“ ukazoval na hodinky, že máme 5 minút na vstup k lietadlu. Tak nás tam šli traja “odprevadiť”. Tesne pred vstupom do letišného areálu sa to ešte riešilo. Tlmočník telefonoval, ja som revala-slzila od predstavy, že sa nikdy z Číny do našej krásnej Bratislavy nedostaneme. Napokon mi tmočník vraví, že necháme tie veci všetky na letisku a máme tam mená a niekto to nájde a snáď nám to pošle. No niečo nemysliteľného, museli sme sa však rozhodovať rýchlo, lebo za 2 minúty už nebudeme môcť ísť k lietadlu. Napokon nám z ambasády poradili, že tak nech zrušíme let a letíme až zajtra. Skoro ma trafilo z takej rady. Letenky by prepadli a na nové sme nemali. Vedela som, že do lietadla sa musíme dostať stoj čo stoj, aj keby sme naozaj mali všetku batožinu nechať na letisku.
Tlmočník mi zrazu vraví, že Číňania súhlasia, že nech ideme s tými vecami a uvidíme či nám ich povolia do lietadla. Tak to mohli povedať skôr. Najrýchlejšie ako sme vedeli sme vbehli do zóny, ktorá bola nádejou, že snáď sa do lietadla dostaneme, potom sme na bežiace pásy „hodili“ dva batohy, dve kabele s notebokmi, kabelu s foťákmi, kameru a obrovskú krabicu so šálkami, čajníkom a krabicu so sloním klom a ďalšie „kabelky“. A teraz to prišlo – otváranie batohov, v ktorých zostali neželateľné veci. Čínski colníci objavili pijatiku na monitore a zaznelo rázne anglicky: „Otvorte batoh“. No kľúče som samozrejme nemala po ruke, tak vravím pekne po slovensky – nech to rozrežú a nech si všetko zoberú, že mi to je jedno, len nech sa dostaneme do lietadla. Tak vzal žabikláč a doloval ruksak až vydoloval moju krásnu čínsku fľašu s pijatikou, ktorú zhabal a ďalšiu tiež a značné množstvo kozmetiky. Všetko habali a zahadzovali. A ja som už ani nevnímala, lebo čas bol taký, že žiadna nádej na chytenie lietadla.
Ešte ma aj Čínska colníčka poriadne „poprezerala“. Vyzerala som podozrilo. Bola som oblečená tak netradične. Ľahulinký priesvitný kvietkový kostýmček z Prahy, sukňu zelenú, sukňu krémovú, sukňu striebornú, šaty z Brna, sako krémové, 2-3 tričká a striebornú bundu a ešte strapcový kovbojský ponč a na hlave širák. Teda toto všetko na sebe, pretože ako Číňania pišťali, že máme zaplatiť 10.000 na Sk, tak ma napadlo, že si na seba oblečiem čo sa dá, aby sa zlikvidovala nejaká kabela a tak som bola naobliekaná a bolo mi príšerne teplo.
Po dôkladnej kontrole sme sa napokon behom chceli dostať k lietadlu. Prebiehalo to tak, že dvaja Číňania mali jeden vozík a na ňom ruksak, ďalší mal na vozíku tiež ruksak, ja som mala v ruke ruksačik, notebook a kabelu s foťákmi a tlmočník mal notebook, obrovskú kabelu a príručnú kabelu a bežali sme a bežali cez celú letiskovú halu. Pri spomienke na tento beh ma priam obleje horúčava, pretože to bol „beh smrti“ – ak sa nám podarí dobehnúť – budeme žiť, ak nie šanca na prežitie je nulová.
Dobehli sme? Áno, „beh smrti“ sa vydaril, ale s určitými následkami. Lietadlo malo nečakané meškanie. Cestujúci netušili, že meškanie zapríčinili dvaja Slováci, ktorí v predstave, že už sa nikdy do Číny nedostanú, nakupovali a nakupovali, až zostali skoro na Pekingskom letisku. Vlastne značná časť batožiny tam zostala. Pri výstupe z lietadla sme zistili, že chýba aj obrovská krabica so sloním klom. Proste „zabudla“ sa pri tom zhone niekde na bežiacom páse. Horšie by bolo keby tam zostala kamera alebo notebook alebo my dvaja. Peking je niekoľkomiliónové veľkomesto, kde nie je problém aby sa dvaja ľudia stratili na večné veky.
Soňa Macejáková

Poradíme kde kúpiť najlacnejšie letenky. Využite naše centrum pre lacné letenky.

• Súvisiace články

  • Abilympiada v Japonsku
  • Ako sa dopraviť na dovolenku?
  • Ako som sa veselo lúčila a moje lietadlo mi práve letelo nad hlavou
  • Hr hr šup šup do ažurity
  • Let Peking – Bratislava
  • Letíme na dovolenku
  • Letíme za dovolenkou
  • Moja dovolenka
  • Náš prvý let lietadlom
  • Pas
  • Žabikláč v lietadle